Študovať divadlo nie je vôbec ľahké. Nejde o úroveň, ani množstvo. Ide skôr o isté vnútorné vnímanie vecí. V umeleckej škole vládne taký silný individualizmus, že len ťažko si medzi svojimi nájdete priateľov na život a na smrť. Ťažko povedať prečo. Vzťahy na škole sú pekné, no niekedy veľmi sklamú. A zaraz sa všetko opäť dostane do normálnych koľají. Je to ako na rozbúrenom mori. Ľudí v tomto prostredí nemožno nemilovať, no zároveň sa vo vás často prebúdza túžba kreatívnym spôsobom ich uškrtiť, podrezať, vyhodiť z okna, či inak zniesť zo sveta.
Moje pôsobenie na tejto škole sa skutočne dá nazvať životným štýlom. A pritom predsa tak veľmi odlišným od väčšej väčšiny mojich spolužiakov. Vyraďujem zo študentského života všakovaké večierky a žúrky. Aspoň nie s mojimi vysokoškolskými spolužiakmi. Akosi ma to neláka. Večierky a žúrky sú aj u mňa, ale v tlmenejšej podobe s kamarátmi z „predošlého života“ strednej školy, alebo rodného mesta. Ktovie, čím to bude. Možno tým, že energia tejto školy a ľudí nachádzajúcich sa v nej je tak veľmi silná, že keď môžem, s radosťou sa jej vyhnem J. Vôbec to však nie je negatívne Práve naopak. Je to pozitívne. Dokážem tak ventilovať všetko čierne, čo sa vo mne hromadí.
Takže ako by som to.... Moje štúdium na divadelnej fakulte je tým najlepším, čo ma v študijnom živote postretlo. Aj keď často nadávam, repcem, kritizujem.... inde si samu seba už ani neviem predstaviť. A moji najbližší ... (tí, ktorí sa skutočne úprimne potešili, keď som im povedala o prijatí na školu,) sú o tom presvedčení ku podivu viac, než ja sama.
