Kde bolo tam bolo, žil raz jeden kvietok. Rástol v obrovskej botanickej záhrade a každoročne po zime vykvitol ešte krajšie, než vlani. Volal sa Kristián. Krásne voňal a návštevníci botanickej záhrady sa ním vždy kochali a donekonečna ho obdivovali.
„Aký je len krásny!“ – kričala pani s objemným hrudníkom.
„Aký rozkošný!“ – zvolala prekvitajúca dievčina s kučeravými vlasmi v sprievode nezáujmom sršiaceho priateľa.
„Aký červený, priam bordový! Aha, aké má zdravé a krásne listy!“ – volala pani, ktorá vlastnila malé kvetinárstvo v neďalekom mestečku a každoročne na jar chodila načerpať do botanickej záhrady energiu z kvetov.
„Také kvety by som chcela mať na svadbe!“ – ťahala za rukáv rozrušená snúbenica svojho nastávajúceho.
Kristián si túto pozornosť patrične užíval a s ostatnými kvietkami sa čím ďalej tým menej zhováral. Postupom času už nedokázal spoločne s nimi hľadieť na slniečko. Dovtedy to bola ich obľúbená činnosť. Miesto toho pred slniečkom začal zatvárať oči. Napriek tomu stále krásnel a krásnel. Rástol. Bol väčší, mohutnejší, každým dňom prekvital jeho pôvod. Mnohé kvety by mu to mohli závidieť, no im to ani nenapadlo. Začali sa od neho dištancovať. Kristiánovi to neprekážalo, pretože si vystačil sám. Sám so svojou pýchou.
Až jedného dňa tento kvietok začal vädnúť, chradnúť. Bolo to celkom čudné, pretože bola jar. Záhradníci sa darmo divili, na žiadne vysvetlenie neprišli. Kristiána polievali, hnojili, rozprašovali naňho všemožné postreky. Nič nepomáhalo.
Ostatné kvietky sa cítili ukrivdené. O čo sú predsa oni horšie od nafúkaného Kristiána? Kristián bol vlastne ruža. Ale nie celkom obyčajná. Bol šľachtená ruža.
Medzi kvetmi v botanickej záhrade nastal intenzívny šepot:
„Pozrite na to, ako sa o neho len starajú, div sa z toho nezbláznia! Všetko mu nosia, všetko mu dávajú. Nás len ledabolo polejú a nik si nás viac nevšimne. A pritom musíme byť tiež pekné a omamovať návštevníkov svojou vôňou, rovnako ako on!“
„Vzbúrme sa!“
„To nemôžeme. Keby sa aj my prestaneme pozerať na slniečko a tešiť sa z toho, čo nám dáva, o chvíľu by sme zvädli ako tento tu..“
„Myslíš, že vädne preto, že už nepozerá na slniečko?“ – čudovali sa ostatné kvietky. „Určite áno. Všetky bunky, ktorými dýcha a naberá zo slniečka to, čo potrebuje, mu totiž zapchala pýcha!“
„Hííí!“ – nastalo veľké začudovanie.
„Má pravdu“ – šepkali si ostatní.
„Mali by sme mu pomôcť“ – ozvalo sa zozadu zo záhonu tulipánov.
„Akože pomôcť?!“
„No, pomôcť. Darmo mu budú dávať postreky, kým sa nezačne znova pozerať na slniečko a uvedomovať si, že pokora pred ním, je dôležitejšia než pýcha pred celým svetom, uvädne a viac nikdy nevykvitne.“
Mal pravdu. Bol najstarší a vždy vedel, že žiaden kvet nič neznamená bez slnka. A slnko nadeľovalo bohatými priehrštiami všetkým vďačným kvetom, ktoré sa mu za jeho blahodárnu energiu odmeňovali krásou, na ktorú sa mohlo zhora pozerať. Tak to išlo celé dlhé roky a vždy to bol začarovaný kruh. Kvietky vedeli, že čo im slniečko s láskou daruje, to by mali s láskou odplácať. Nie preto, že by museli, ale preto, že samé chceli a slniečko tým potešili. Nejeden kvet sa už udusil pýchou a zabudol na slnko. Slnko nikdy nebolo šťastné. Za každým zblúdilým kvetom, ktorý navždy uvädol, plakalo. A do posledného dňa sa mu pokúšalo darovať svoju energiu. No pýcha kvetov bola ako mor. Silnejšia, než slnko a silnejšia, než láska a vďačnosť.
Takto skončil aj Kristián. Smutný kvietok v tejto rozprávke. Miesto toho, aby rozdával svojou krásou radosť, iba zarmucoval. Zabudol na to, čo je pre jeho život dôležité, zabudol na svoju kvetinovú rodinu a kamarátov a zameral sa len na seba. Uzavrel sa pred svetom a nechcel viac komunikovať s nikým, len sám so svojou krásou a omamnou vôňou. Tá však nie je večná, je to len pozlátka. A pozlátka je v živote veľmi krehkým ľadom....